Keď do rodiny pribudne krásne, zdravé bábätko, prináša so sebou nekonečný pocit šťastia a radosti pre oboch rodičov. Tí sa oň s láskou starajú až do dospelosti, keď ho, dobre pripravené na život, s tou istou láskou pustia kráčať po vlastnej ceste. Alebo môže byť od samého začiatku všetko úplne inak.
Aničkini rodičia žili zrejme už pred jej narodením veľmi „nekonvenčne“. Na svet prišla s vážnou srdcovou chybou, čo lekári pripisovali tomu, že jej mama sa ani počas tehotenstva nevzdala fajčenia a alkoholu. Bábätko malo ťažkosti pri dýchaní, ak sa rozplakalo, začalo sa dusiť. Prvú operáciu srdca podstúpila Anička ako trojročná.
„Mám z toho obdobia len pár spomienok, pritom som v nemocnici strávila celý rok,“ hovorí. Viac ako fyzická bolesť a zážitky z nemocnice jej v pamäti utkveli udalosti, ktoré nasledovali po doliečení. „Nešla som totiž domov. Medzitým ma odobrali rodičom, zrejme práve pre nedostatočnú starostlivosť a ocitla som sa u babky, mamy môjho otca. Nikto mi nič nevysvetlil, nestaral sa o to, ako mi je a ako sa cítim. Otec mi len povedal, že odteraz budem bývať tu a odišiel.“ Ďalšie situácie, ktoré si Anička z toho obdobia pamätá, museli byť pre malé dievčatko krutejšie ako akákoľvek fyzická bolesť. „Pamätám sa, ako príbuzní babke predo mnou nadávali, že si ma vzala a ako sa im snaží vysvetliť, že ak by to neurobila, skončila by som v detskom domove. Nestalo sa to. Ale nestalo sa ani to, že by ma babka niekedy pohladila, pritúlila alebo ma oslovila Anička.“ V tvrdom, studenom a bezcitnom prostredí dostávala na vedomie hlavne to, že je na ťarchu aj so všetkými jej zdravotnými problémami.
„Mám z toho obdobia len pár spomienok, pritom som v nemocnici strávila celý rok.“
Keď musíš hľadať zmysel života v pätnástich rokoch
Ako šesťročná musela podstúpiť ďalšiu operáciu, celé týždne znova trávila v nemocnici a na liečeniach. Boli pre ňu vykúpením, veď len tam mala možnosť spoznávať iných ľudí, láskavých a priateľských, takých, ktorí jej dávali najavo, že ju majú radi. Nestačilo to však kompenzovať chlad a pohŕdanie vlastnej rodiny. „Bola som stále len dieťa, ale často ma prepadávali otázky, na čo som vlastne na svete a pre koho. Nechcelo sa mi žiť, nevidela som v tom žiaden zmysel.“ Niet divu, že Aničkin zdravotný stav sa nelepšil, dokonca začala odpadávať. Po vyšetrení zhrození lekári zistili, že jej zlyháva srdcová chlopňa a bolo by len otázkou pár dní, kedy by odpadla a už sa neprebrala. Pre záchranu jej života trvali na okamžitej operácii a výmene chlopne za umelú. Čo však, keď ona sama po záchrane svojho života netúžila? „Mala som len pätnásť rokov a nechcelo sa mi žiť. Mentálne som to vzdala. Dodatočne som sa dokonca dozvedela, že keď môj otec podpisoval súhlas s operáciou, povedal vraj, že mu je jedno, ako to dopadne. Keď zdochnem, bude mať o starosť menej. Nespolupracovala som s lekármi ani po operácii. Nechcela som jesť ani piť a ani rehabilitovať, dostala som zápal pľúc.“ V jednom momente to telo už vzdalo a operované srdce prestalo biť. Aničke okamžite dávali elektrošoky, vlastne proti jej vôli ju vrátili do života. „V jednom momente to prestalo baviť aj moju lekárku. Prečo by sa mala snažiť ma zachrániť, ak mne samej na tom nezáleží? Rozhodla sa, že ma už nenechá obskakovať personálom. Ak chcem žiť, mala by som sama zabojovať a spolupracovať. Bol to pre mňa zlomový okamih. Naozaj vo mne prebudila nádej, že to všetko má zmysel.“ V nemocnici znova strávila Anička takmer celý rok. Doma sa medzitým nič nezmenilo, babka ju pri návrate domov privítala s povzdychom a bez úsmevu.
Znova ide o život
S ohľadom na jej zložitý zdravotný stav a množstvo vymeškaných hodín nemohla navštevovať klasickú školu. Lekári jej odporučili školu na Mokrohájskej ulici v Bratislave aj s ubytovaním na internáte. Ocitnúť sa zo dňa na deň medzi vrstovníkmi s najrôznejšími fyzickými hendikepmi, vozičkámi, deťmi s diagnózou detská mozgová obrna alebo svalová dystrofia bola pre Aničku ďalšia ťažká životná skúška, no rýchlo zistila, že sú to ľudia ako všetci iní. Aj medzi nimi sa nájdu hundroši a skeptici, no aj slniečka a veční optimisti. Navyše, definitívne mohla opustiť domov bez lásky, z ktorého ju babka vyprevádzala slovami: „Viem, že sa o seba postaráš.“ Bolo jej jedno, kde a s kým vnučka trávi čas, či sa jej darí a či je šťastná. Netušila, že Anička sa zoznámila s chlapcom, ktorý jej vedel dať najavo, že je pre neho dôležitá a má veľa dôvodov ju milovať. Miňo jej ukázal, že život má obrovské množstvo krásnych stránok. Niet divu, že si ho po pár rokoch vzala za muža. 🙂
„Miňo jej ukázal, že život má obrovské množstvo krásnych stránok. Niet divu, že si ho po pár rokoch vzala za muža.“
Láska človeka mení a srdcu prospieva, ale s funkciou srdcovej chlopne veľa spoločného nemá. S ohľadom na jej celoživotný zdravotný stav lekári Aničke veľmi neodporúčali otehotnieť. Napriek tomu sa aj s manželom rozhodli, že to od ich dohľadom skúsia. Nepodarilo sa. Už v druhom mesiaci prestalo bábätku biť srdiečko, Aničke navyše stále bývalo zle. Jej desať rokov fungujúca umelá chlopňa sa upchávala. Lekári sa po dohode s ňou rozhodli pre riskantný postup – že nebudú Aničke znova píliť rebrá a v zjazvenom srdci meniť starú chlopňu za novú, ale vyskúšajú trombolýzu, pri ktorej sa zrazenina chemicky rozpustí. Nikto to však dovtedy na Slovensku nerobil a za výsledok teda ani nikto neručil. „Nikdy som tak neplakala ako vtedy, keď som sa mala rozhodnúť. Mala som len 26 rokov, milujúceho muža a veľa plánov. Konečne sa mi chcelo žiť a ja musím zas bojovať o život? Ráno pred operáciou prišiel za mnou operatér, zaželal mi úspešný výsledok a dal mi do rúk ruženec. Myslím si, že ani on neveril, že to prežijem.“
„…prišiel za mnou operatér, zaželal mi úspešný výsledok a dal mi do rúk ruženec. Myslím si, že ani on neveril, že to prežijem.“
Áno, do Aničkinej rodiny pribudlo aj dieťa. Jakubka si napokon s manželom Miňom adoptovali, keď nemal ani polroka. Dnes je to krásny, zdravý a figliarsky desaťročný mládenec, ktorý rodičom robí radosť a oni ho milujú, aj keď práve neposlúcha 🙂 Ruku jej zdobí staré tetovanie, ktoré k srdcovým problémom takmer doviedlo Aničkinu lekárku. „Skoro vyskočila z kože, keď ho zbadala. Mohla som vraj dostať silný zápal. Keď som prišla s tým, že by som si chcela dať spraviť pírsing, zhrozila sa. Nemôžem nič z toho riskovať, aj jednoduché zranenia sú pre mňa nebezpečné. Nesmiem padať a už vonkoncom nie venovať sa extrémnejším športom. Nemôžem ani otehotnieť a nemôžem ani brať antikoncepciu. Som UFO,“ smeje sa.
Anička stále chodieva na pravidelné lekárske kontroly a bude to tak až o konca života. Verí, že dlhého a naozaj už len plného pokoja a obyčajného šťastia. Tie menej šťastné obdobia jej pripomínajú len pooperačné jazvy na hrudi.
Keď nám jazvy už len pripomínajú, čo sme zvládli
Podarilo sa. Operácia dopadla dobre a ešte aj pacient prežil. 🙂 Odvtedy ubehlo ďalších viac ako desať rokov a Anička žije s pocitom, že zariskovala, ale stálo to za to. Dáva si pozor na všetko, čo ju môže ohroziť. Nemôže telo príliš zaťažovať, a ak to urobí, hneď vyšle signál, aby to nepreháňala. „Pracujem v školstve ako vedúca vo výchove. Jasné, že sa pritom nedá vyhnúť občasnému stresu a zvyšovaniu hlasu. Stalo sa mi aj, že som to neodhadla a znova som odpadla. Našťastie boli doma aj moji chlapi, manžel ma primerane prefackoval a pomohol mi, syn volal záchranku,“ usmieva sa.
Aničkina tvorba
Ako tínedžerka začala písať poéziu a hrala divadlo. V dospelosti sama divadelné krúžky viedla. Keď pred pár rokmi náhodne vyhrala kurz maľovania pre dospelých, zaujalo ju natoľko, že ho už neopustila. „Najradšej maľujem vtákov. Sú symbolom slobody a voľnosti a napriek tomu, že sú mnohé malé a krehké, vedia priniesť toľko krásy. Najčastejšie používam sýte farby. Sama som temperamentný typ a tak aj moje obrazy sú dosť energické. Dostávam spätné väzby, že sa ľuďom páčia, čo ma veľmi teší.“
