Prečo ste si zvolili názov HendiKup?
Ivo: Na začiatku som bol proti :). Názov handicap som dokonca v predošlom projekte premenoval na nový, modernejší (handicap.sk, kde z angl. handicap < “hand i’the cap” – ruku do čiapky, pozn. autora). A teraz som sa k nemu mal akože vrátiť…? Niekto ale pri brainstormingu vymyslel, že slovo hand treba písať dokonca s “E”, aby to znelo viac slovensky. Handicap sa dá totiž napísať po slovensky ako hendikep. Pri dodatku cap (z angl. čiapka) sme vytvorili kúp – od slovesa kúpiť, a to som už prevracal očami. Paradoxne sa mi toto prekombinovanie začalo práve preto pozdávať. Malo to vtip. Že sa mi názov HendiKup naozaj páči, som si uvedomil, keď som sa usmieval pri registrovaní domény a na rôzne sociálne siete. Všetko bolo voľné a neboli nutné žiadne kompromisy. Takúto slovnú “punkerinu” totiž ešte pred nami nikto nevymyslel.
Dia: Ja som spokojná s názvom. Hrali sme sa s ním pri #slamkabir (smiech). Vlastne – konečne po dlhom čase môžem môjmu ockovi povedať “píš to slovo ako počuješ”, keďže ja používam anglický slang sprava zľava. Deformácia z práce a z Ameriky.
Marek: S ničím lepším som neprišiel. (vetu dopísal Ivo ;))
Prečo to vlastne robíte?
Dia: Ja som videla priestor na realizáciu pre mojich známych a pre všetkých, ktorí chcú urobiť “dierku” do svojho sveta. …a v konečnom dôsledku aj pre seba, hoci si nemyslím, že moje diela pôjdu na dračku.
“Podľa mňa pôjdu”, poznamenáva Marek.
Ivo: Túto otázku si kladiem každý večer (smiech). Úprimne? Vždy mám potrebu pomáhať a učiť ľudí porozumeniu. Všetci sme rovnakí, máme rovnaké právo a možnosti, aj keď sme takí rôznorodí. A hlavne, mnohí sú veľmi šikovní, ak sa im dá šanca na realizáciu. Tu máte rukolapný dôkaz.
Marek: Ani vlastne neviem, čo ma motivuje. Len viem, že sa chcem osobne podieľať na niečom, čo bude mať pozitívny dopad na život ľudí so zdravotným postihnutím a chcem, aby to nebolo vnímané len ako charita. Tá motivácia zrejme tkvie niekde hlbšie. Možno je spôsobená tým, že sám som takmer skončil na vozíku, nebyť nezlomnej iniciatívy mojich rodičov, pár šťastných náhod a vôle ľudí nám v tom čase pomôcť.
Pre koho je celý projekt určený?
Marek: V prvom rade pre zdravotne postihnutých. Ale v neposlednom rade aj pre spoločnosť ako takú. Chceme búrať mýty o zdravotne postihnutých, ako o tých ľuďoch, ktorí sú odkázaní na pomoc iných a sú záťažou pre spoločnosť. Áno, majú špecifické potreby, ale tie má napokon každý z nás. Ľudia majú niekedy tendenciu ľutovať druhých, ktorí sa majú (aspoň podľa nich) horšie, aby sa sami cítili lepšie. Ideme na to teda z opačného konca – miesto vyvolávania ľútosti chceme spoločnosť inšpirovať šikovnosťou tejto komunity. Ľudia sú ocenení za ich prácu a nie na základe ľútosti.
Ivo: Áno, pre zdravotne postihnutých v prvom rade. Ponúkame im priestor na sebarealizáciu, prezentáciu a nástroj, čím to zrealizujú. Či, a do akej miery túto príležitosť využijú, je už na nich. Nastavili sme to tak, že dá každý zo seba maximum.
Kto je cieľová skupina?
Ivo: Ktokoľvek, kto má rád pekné veci. A bolo by super, keby kupujúci vedeli, čo ich kúpa znamená.
Marek: Každý z nás si odtiaľ môže vziať niečo, čo sa mu nejakým spôsobom zíde. Či už výrobok, alebo príbeh za ním.
Dia: Myslím, že to budú ľudia, ako ktoríkoľvek na iných eshopoch. Avšak tu sa zastavia takí, ktorí chcú pridanú hodnotu.
Koľko predajcov chcete mať do budúceho roka?
Dia: No ja aspoň 100 na Slovensku! Potom český trh a potom svet.
Ivo: Je mi to jedno (marketéri prepáčia), je pre mňa dôležité, aby sme sa vedeli za nich hrdo postaviť.
Marek: 77 predajcov. Prečo? Lebo je to pekné číslo!
Pohádali ste sa na niečom pri vytváraní projektu?
Dia: Ak, tak máme iba zdravé výmeny názorov. Ja som taký nekonfliktný asertívny priamočiary realistický typ, haha.
Marek: …bez toho to nejde. Ja som prehnaný optimista, Ivo vizionár a Dia zdravý realista. To nemôže byť pokojné dohadovanie sa, ani pri kúpe kancelárskych spiniek. Dôležité je, si na konci dňa uvedomiť, že kopeme za jeden tím a nie každý za svoje ego. V tomto si neskutočne vážim zrelosť nášho tímu, že sa nebojíme jeden druhému niečo povedať, konfrontáciu berieme ako príležitosť posúvať sa vpred a vyhýbame sa tomu, aby sme brali veci osobne. Je to ťažké, hlavne, keď každý žijeme v inej krajine a nemôžeme si len tak ísť sadnúť na pivo, všetko si vydiskutovať. Diskusie sú totiž cez internet a o to je to ťažšie. Zatiaľ nám to ale ide.
Ivo: Hádky tu, v tomto slova zmysle, nie sú. Ani tu nemajú priestor, ani by som ich tu nestrpel. Nie je na ne čas a našťastie som obklopený ľuďmi, čo tomu rozumejú. Preto mám tento tím veľmi rád. Konštruktívna kritika je však priam vyžadovaná a to sa ľudia musia veľakrát naučiť, že je v poriadku. Ako už povedal Marek, kopeme za jeden tím.
Kto z vás je najtvrdohlavejší?
Dia: Ivo 🙂
Ivo: Marek (ale nie, Diana) 🙂
Marek: Ja nie! 🙂
Čo by ste si z ponúkaných produktov kúpili vy?
Ivo: Ponúkame niečo, čo by sme si kúpili sami, alebo by si kúpili naši najbližší. S týmto sme stotožnení. Je to naša vnútorná politika.
Dia: Všetko?
Marek: Ja sa vždy rád pozerám na príbeh, čo je za konkrétnym predmetom, zručnosťou. Práve ten príbeh tomu vdýchne dušu. Rozhodoval by som sa aj podľa toho. Vlastne, veď to isté chceme my po ostatných.
Aká je zatiaľ najsilnejšia skúsenosť, ktorú ste pri projekte získali?
Dia: Asi byť akčná v praxi. Fascinujúce je, ako rýchlo sa niekedy veci dokážu meniť – ráno máte nápad a večer je už z toho hotový produkt. A že bez dobrého tímu a sa nikde nedostaneme. Nesieme zodpovednosť. Predsa len, je to taký malý biznis, z každého rožku trošku a tu práve zapájam všetky svoje kolieska (6 z toho, ich je na mojom vozíku). Aj tie závity, ktoré niekoľko rokov oddychovali, musím veru oprášiť.
Ivo: Vždy ma fascinuje, ako niektorí ľudia v tíme, začnú projekt brať za svoj. Keď sa s ním stotožnia. Vtedy viem, že sme na správnej ceste. Pri HendiKupe mám tento pocit čoraz častejšie a som poctený. Vážim si každú jednu, k dielu priloženú ruku, a to ma núti k väčšej zodpovednosti. Skúsenosťou je už len tá samotná zodpovednosť za ľudí, ktorí sa do toho vložili. Kvôli vám, kvôli myšlienke.
Marek: Pracovať na neziskovom projekte je najlepšia škola do života. Nie je jednoduché urobiť z ničoho niečo, keď človek za sebou nemá veľkú firmu, neobmedzené zdroje, silné meno a pozíciu na trhu. Nám sa to aj napriek tomu darí, ale nie je to len o našej chuti a odhodlaní, ale hlavne o ochote a vôli našich dobrovoľníkov, a iných partnerov, nás v tejto myšlienke podporovať.
Koľkokrát ste to už chceli vzdať a prečo ste to nevzdali?
Ivo: Zaujímavé je, že pri iných projektoch som tento pocit mal neraz. Tu však nie, nechcem a už ani nemôžem. Viera v to, čo robíme, a obrovská zodpovednosť to jednoducho nedovoľuje. Nemohol by som sa už pozrieť do zrkadla.
Di: Mne to ešte nenapadlo, hoci bojujeme s časom a možnosťami. Väčšinou mi projekty vychádzajú, keď som do nich zainteresovaná srdcom, aj hlavou…. (skromný pohľad).
Marek: Ja so sebou bojujem každé ráno. Keď vstávam o šiestej o 1,5 hodiny skôr, miesto toho, aby som sa pred prácou riadne vyspal. Takisto nie je nič záživnejšie, ako v sobotu poobede vypracovávať smernice a hrabať sa v zákonoch. A hoci sme sa ocitli neraz aj v slepej uličke, (napríklad s technickým prevedením webu), vždy sme sa nejako otriasli a pokračovali. Lebo veríme, že to má zmysel a dúfame, že rovnako to bude dávať zmysel aj iným. Tento projekt má už nejakú históriu a každý neúspech nás skôr či neskôr priviedol k niečomu lepšiemu. Veď napokon, aj Edisonovi trvalo 1000 krát, kým rozsvietil svoju prvú žiarovku.
Čo by vám spravilo najväčšiu radosť?
Ivo: Aby to všetko zafungovalo. Aby sme boli tou jedinou výnimkou, ktorá potvrdzuje, že stačí len chcieť, a dá sa vybudovať veľká vec. A aby to pomohlo ľudom.
(…dobre klamal som – najväčšiu radosť mi spraví iPhone X – veľký smiech)
Dia: Tisíci spokojný zákazník.
Marek: Veľmi si prajem, aby bol HendiKup úspešný, pre výrobcov prínosný a pre verejnosť inšpirujúci. Moja vízia je, aby sme jedného dňa mohli samostatne konkurovať bežným firmám, aby sme za služby momentálne poskytované partnermi a za prácu ProBono dobrovoľníkov, vedeli férovo zaplatiť.
