Žije medzi nami obyčajný život. Navonok je mĺkva, v mysli jej však hýri farebný labyrint inšpirácií. Vďaka svojej fantázii a zručnosti dokáže všetky nápady a emócie s ľahkosťou zhmotniť do fantastických obrázkov a prináša jej to radosť a uspokojenie. Zoznámte sa s príbehom Margarétky Kelemenovej, ktorá sa vám bude prihovárať cez svoje obrázky.
O ŽIVOTE
Margarétka, môžeš sa nám predstaviť?
Som absolventka obchodnej akadémie. Momentálne pracujem v sieti rýchleho občerstvenia, hlavne to ma živí, ale aj baví, je to tam fajn. Voľný čase venujem hlavne kresleniu a maľovaniu obrazov. Ďalší môj koníček je bicykel, rada na ňom chodím do práce a rada sa bicyklujem s manželom. Vydatá som dva roky a spoločne bývame v prenajatom byte.
V dvoch rokoch som prežila autonehodu. Okrem mňa tam bol v aute otec, brat a starý otec. Ten po autonehode zomrel, brat s otcom obišli s ľahšími zraneniami a som dopadla najhoršie. Po niekoľkých dňoch v kóme a pobyte v nemocnici boli prognózy také, že ostanem na vozíku. Moja mama to však vtedy nevzdala a vďačím jej za to, že dnes chodím. Ona sa mi naplno venovala, absolvovala so mnou všetky možné rehabilitácie, cvičili sme aj doma. Ale poznačilo ma to nielen fyzicky, aj psychicky. Odvtedy som sa začala stretávať so šikanou. Doma od súrodencov, v škole, na ulici, všade na okolí.
Mnohých ľudí zlomia aj menšie životné prekážky. Čo teba držalo nad vodou?
Celé detstvo, až do siedmej triedy základnej školy som nevedela, ako sa vymaniť zo šikanovania, ponižovania. Aj keď sa to snažili dospeláci riešiť, ja som mala pocit, že nie som v poriadku. Pani vychovávateľka mi vtedy povedala, že ma vníma ako dospelého človeka v detskom tele, neprijímala som názory rovesníkov, nekomunikovala som s nimi. Považovala som za bizarné, nepodstatné o čom sa oni rozprávali. Bola som ukrátená o všetko, čo bežne dieťa prežije. Práve výtvarné umenie mi otvorilo cestu ako sa uvoľniť, upokojiť. Je to môj svet, v ňom si žijem a chcem si ho udržať. Je to také moje „wau“.
„Po niekoľkých dňoch v kóme a pobyte v nemocnici boli prognózy také, že ostanem na vozíku. Moja mama to však vtedy nevzdala a vďačím jej za to, že dnes chodím.“
Nemala si kamarátov, žila si tak utiahnuto, ako si sa teda zoznámila so svojim manželom?
Manžela som si našla tak zvláštne. So spolužiačkou som sa rozprávala vonku pred školu a neďaleko nás bol chlapec. Bol tam pracovne s klientom, ale počúval náš rozhovor a prihovoril sa nám, že či je nablízku kaviareň. A keďže nebola, pozvala som všetkých k nám, aby sme sa mohli spoločne baviť a rozprávať. Po čase sa mi ozval cez sociálnu sieť a vyzvedal, ako sa mám, aké mám problémy. Nechcela som mu to hovoriť cez internet, je to také neosobné. Tak sme sa stretli, začali sme spolu chodiť na výlety, potom aj k jeho mame no a po roku sme sa zobrali. Svadbu sme mali v piatok trinásteho…
„Práve výtvarné umenie mi otvorilo cestu ako sa uvoľniť, upokojiť. Je to môj svet, v ňom si žijem a chcem si ho udržať. Je to také moje „wau“.“
Čo máte s manželom spoločné? Podporuje ťa v tvojom maľovaní?
Chodíme spolu na výlety na bicykli, hudbu máme spoločnú, obaja sme metalisti. Aj rovnaké názory na šport, páčia sa nám rovnaké filmy, vyznávame zdravý životný štýl. A zhodli sme a aj v tom, že nechceme mať rodinu. Ani jeden.
Manželovi sa veľmi nepáčia farebné obrazy, skôr čierno biele, ale podporuje ma v tom, čo robím.
Stretávaš sa s rodinou, so súrodencami?
Teraz už áno. Mala som s nimi problémy, preto som odišla z domu a vtedy som sa s nimi nechcela kontaktovať. Ale teraz je to už v pohode. Rozprávame sa spolu, stretávame sa, je to teraz fajn.
O TVORBE
Čo bolo impulzom tvojej tvorby?
Výtvarnému umeniu som sa začala venovať už v štrnástich rokoch. Začalo to na sústredení roztlieskavačiek. Tým, že ma spolužiačky šikanovali, utiahla som a kreslila si na linajkový papier. Všetkým sa to páčilo. To ma povzbudilo a keďže som nemala kamarátov, kreslila som viac a viac, každý deň vo voľnom čase. Teraz je to už skoro deväť rokov.
Margarétka Miková Kelemenová
Kde hľadáš inšpiráciu?
Nemala som pestré detstvo ako ostatné deti a tak radosť, čo mi chýbala, vkladám teraz do svojich obrazov. Inšpiráciu nosím vo svojej hlave, prenášam na papier svoje emócie. Veľmi ma povzbudzuje a inšpiruje keď mám pred sebou čistý výkres alebo plátno a môžem naň niečo nakresliť. Najradšej a najlepšie sa mi kreslia kvety. Ale príde aj na iné veci. Kreslenie mi pomáha vysporiadať sa so všetkými emóciami, aj so smútkom a bolesťou. Preto musím každý deň kresliť. Keby som to nemala, to by som nebola ja.
Na ktorý svoj obraz si najviac hrdá?
Na obraz, s ktorým som získala čestné uznanie na výtvarnej súťaži. Bola to súťaž s názvom Ríša fantázie. Ten obraz už nemám a ani si nepamätám, ako presne vyzeral. Ku všetkým obrazom mám blízky vzťah, všetky som robila vlastnými rukami a s radosťou.
Ako dlho ti trvá vytvoriť obraz?
Závisí od veľkosti, od technológie. Niekedy sa venujem obrazu dva týždne aj mesiac. Niekedy zasa ceruzkou nakreslím niečo aj za jeden deň. Okrem ceruzky používam najradšej gélové perá, fixky, farbičky. Najnovšie využívam enkaustiku, to je netradičná výtvarná technika. Maľujem horúcim voskom na papier so špeciálnou žehličkou. A maľujem aj na tričká.
Snažíš sa nejak rozvíjať a vzdelávať v tomto smere?
Práve kvôli tomu som začala až ako stredoškoláčka navštevovať Základnú umeleckú školu a dokončila som ju tento rok. Pred letnými prázdninami som mala absolventské skúšky. Chodím aj na víkendové výtvarné kurzy. A aj doma si hľadám nové techniky, skúšam si ich. Chcela som ísť na umeleckú strednú školu, ale mala som dojem, že by som tam neuspela. A asi by ma to ani neuživilo. Tak som radšej šla na obchodnú akadémiu. Verím, že aj tak zožnem nejaké tie úspechy a ešte za svojho života 🙂 Určite chcem aj pracovať. Navyše som v tejto práci spokojná, mám dobrý kolektív, čo je pre mňa veľmi dôležité a som za to vďačná. Teraz, v dospelosti, nachádzam to, čo mi neprinieslo detstvo.
„Kreslenie mi pomáha vysporiadať sa so všetkými emóciami, aj so smútkom a bolesťou.“
Pery | Ručne maľovaný obraz | Môžete si ho zakúpiť v našom eshope
Robila si už aj obraz na zákazku?
Mala som už veľa výstav, kde som predala množstvo obrazov a nemám ich ani zdokumentované. Mám však kroniku a tam zaznamenané všetky výstavy, kde som mala svoje práce. Väčšinou sa stretli s dobrým ohlasom, veľa som ich predala. Momentálne kreslím obrázky na objednávku hlavne manželovi. Ale veľmi rada vytvorím obraz niekomu podľa jeho predstáv.
A čo výstavy?
Určite by som chcela vystavovať, keby som mala takú možnosť. Mám veľa obrazov namaľovaných, veľa ich nosím v hlave a rada by som nimi potešila aj iných.
„Mám veľa obrazov namaľovaných, veľa ich nosím v hlave a rada by som nimi potešila aj iných.“
