Kvetka Vanerková

„Qwetinkovo-lentilkové písmenká."

Keď mi bolo v živote naozaj úzko, začala som písať. Najprv kostrbaté blogy, a čuduj sa svete, ženy sa v nich začali nachádzať. Nepovažujem sa za spisovateľku, ale asi som. Spisujem život. Taký, aký je naozaj. Nehrám hru na ružové slovíčka, tak to veru nefunguje. A potom som si splnila sen a tie blogy vydala v podobe knihy. Na drzovku sama, radšej ako drahú kabelku. Ja mám knihu, kričala som do sveta. Extáza. Potom druhú, tretiu až šiestu. A do života mi v roku 2020 prišla mozgová porážka, v 53 rokoch. Taký preplesk, že moja zobuď sa. Stratila som schopnosť pochopiť akýkoľvek text, ja, čo som knihy hltala ako farebné lentilky. Neostal mi telesný hendikep, ale duša bola vypustená, stratila z galusky ventil. Prvé dva dni, som chcela, ja blbá, sa na život vykašľať. Prestala som rozprávať, pravá ruka mi znefunkčnila. Na tretí deň som dala sama sebe facku, a povedala: NIE! Zázračné som začala rozprávať, koktala som, zamieňala slovíčka, písmenká. To sa odrazilo aj na písanej reči. Koktala som aj na papier. Už počas hospitalizácie som začala opäť kostrbato písať. Odznova, ako dieťa, aj vyplazený jazyk tam bol. A mojou povahou a tvrdohlavosťou sa stalo, že opäť píšem. A porážku beriem ako dar. Otvorili sa mi iné svety, stretnutia a HendiKup. A ja vás pozývam, nazrieť do môjho tvorivého sveta.

Zobrazujú sa všetky 3 výsledky

Ukázať filter