Inšpirácia

„Šijem, šijem pomaličky…“

Rôzne ozdôbky, vrecúška, rúška, zvieratká, chňapky a mohla by som pokračovať ďalej a ďalej. Naďkinej kreativite sa medze rozhodne nekladú. Je zamestnanou mamou troch dospievajúcich detí. Bežný príbeh zatiaľ, však?

Naďa sa ale narodila so sluchovým znevýhodnením. Nepočuje. Je to dôsledok prekonania rubeoly v tehotenstve jej mamy. „Keď zistili, že nepočujem, začal sa kolotoč u lekárov, logopédov, psychológov a neskôr spolupráca aj s učiteľmi.“ rozpráva.

Každý človek si od narodenia píše svoj vlastný príbeh. Aj ten Nadin mohol byť iný. Ale vďaka psychologičke Vilme Krausovej a učiteľke pani Michalcovej, bola prijatá na bežnú základnú školu v jej bydlisku. V dobe, kedy vyrastala sa používali len načúvacie prístroje, či už krabičkové, alebo záušné. Dva roky po prvej operácii kochleárneho implantátu na Slovensku, v roku 1994, sa o tejto novinke dozvedela, to však mala už 18 rokov. Odporúčaný vek pre tento implantát je rozhodne nižší ako mala vtedy Naďa. Prihlásila sa však s nádejou, že bude lepšie počuť.

Síce počula niečo klasickým načúvacím prístrojom, no neumožnil jej počuť všetko, iba od ľudského hlasu po vyššie tóny. Záležalo však aj od vzdialenosti. „Po operácii kochleárneho implantátu, po prvom nastavení, som mala zvláštne pocity. Keď sa postupom času zvuky naladili, bola som až prekvapená, že počujem šuchot ceruzky pri kreslení alebo gumu. Nikdy som tie zvuky nepočula. Ani spev vtáčikov.“ Opisuje nadšenie zo zvukov. Keď si predstavím, že zvuky okolo sú pre nás počujúcich absolútnou samozrejmosťou, zháčim sa. Predstava, že by som nepočula trilkovať vtáky, svoje obľúbené piesne, hlas svojich priateľov, je to takmer nepredstaviteľné. I keď musím uznať, že niektoré veci by človek radšej nepočul.

Po dvadsiatich rokoch však vnútorný implantát vypovedal službu. Pre Naďu nastalo ťažké obdobie. Navyše v nešťastnom období, keď poisťovne nechceli schvaľovať implantáty. Štyri mesiace nie je dlhá doba, ale pre človeka, ktorý 24 hodín denne trpí tinitusom (hučanie v ušiach) to muselo byť utrpenie. „Chýbali mi prirodzené zvuky,“ priznáva. Jediným východiskom bola reimplantácia. Po zákroku sa našťastie tinitus vytratil a mohla pokojnejšie spávať a taktiež všetko počúvať.

„Niekedy potrebujem odzerať z pier, niekedy nie, najviac však pri jednoduchých vetách, otázkach. Najmä teraz, keď všetci nosíme rúška, niekedy rozumiem, iba vtedy, ak hovoria pomaly, zreteľne a jednoducho.“

Ak sa človek narodí s nejakým „problémom“, zvyčajne je často pre bežný svet práce „odsúdený“. Naďa ale nenecháva nič na náhodu. Keď mala mladšia dcéra dva a pol roka, nečakala som, hľadala som prácu. Oslovila som vedúcu v jednej firme a prijali ma. Pracujem tam už dvanásť rokov. Upozornila som ich na moje sluchové znevýhodnenie a na fakt, že nemôžem telefonovať. No a pridelili mi takú prácu, pri ktorej využívam internú elektronickú poštu cez Outlook. Pracujem pri papieroch, s počítačom. Kolegovia vedia o mojom znevýhodnení. Vedia, čo môžem robiť. Raz sa nový majster pri mne cítil neistý a využíval kolegyňu, nech mi povie, čo odkazuje. Kolegyňa ho poslala za mnou, nech si zvykne :)“

Keď nám do života vojdú deti, zmení sa nám celý svet. Život je iný a aj naše vnímanie. Nuž a Naďa vďaka dcérke našla hobby, ktoré ju napĺňa a teší. „Raz ma moja dcérka, vtedy ešte ako druháčka, poprosila o pomoc. Chcela niečo, čo by mohla predávať na školských vianočných trhoch. A tak som si sadla k šijaciemu stroju, vyhľadala som si kúsky látok, zohnala strih a ušila jednoduchého macíka. A tak začal môj koníček.“  

Rodina ju v tom podporovala ďalej, najmä sestry, ktoré majú obe kreatívneho ducha (staršia krásne maľuje drevené ozdôbky a mladšia zas zdobí medovníky). A tak začala šiť ďalšie veci na vianočné trhy v jej meste. Vznikli prvé folk srdiečka na stromček, potom prišli od sestry tipy na veľkonočné ozdôbky. „Rozmýšľala som nad niečím originálnym, spravila som strih, a tak sa vytvorila šitá husička do košíčka s veľkonočnými vajíčkami. Keď sa deťom husička tak veľmi páčila, prispôsobila som ju aj ich veku – nelepím časti, ale ich prišijem, namiesto pohyblivých očiek ich radšej vyšijem. A postupne som začala šiť vrecúška, chňapky, obrusy, vankúše…aj podľa žiadosti zákazníka. Dnes nechýbajú ani tak potrebné rúška na ochranu proti Covid-19. Napríklad susedka si so mnou dohodla látky na sadu – obrus, vankúše, chňapku.“ Krásu jej tvorby môžete vidieť na stránke HendiKupu.

Časom človek vždy prehodnocuje, a tak ma zaujíma, či by Naďa predsa len v tom svojom príbehu spravila niečo inak, alebo zmenila.

„Sme ako režiséri vo vlastných filmoch. Prichádzajú nám do života rôzni ľudia, situácie a občas sa zamyslím nad tým, čo by sa dialo, keby zareagujem inak, podniknem iné kroky, zmením rozhodnutia…možno, ak som nereagovala na dcérin podnet k tvoreniu, teraz by som svoj čas trávila inak a mojej terajšej záľube by som sa nevenovala. Všetko, čo sa deje, má svoj význam, aj keď niektoré veci pochopíme časom. Neplánujem si zmeniť svoju záľubu, chcem sa tomuto koníčku venovať popri práci a rodine určite naďalej.“

A my v HendiKupe sme jej verní fanúšikovia, tešíme sa z každého nového výrobku, ktorý vyčaruje dobrú náladu jeho budúcemu majiteľovi.

O autorovi - Lenka Ondrejechová Košáňová

Som spisovateľ srdcom i dušou, milujem príbehy a rada sa s nimi delím s ostatnými. Vypomáham tiež ako korektorka. Slová a ľudia sú proste môj život.