Posuvný prepínač

Vitajte na HendiKup

HendiKup – unikátny eshop, ktorého úspech a jedinečnosť záleží od kvality výrobkov, kvalitnej prezentácie a podpory ľudí so zdravotným (alebo iným) postihnutím. Chceme predstaviť šikovnosť komunity a dať jej možnosť prezentovať sa cez svoj jedinečný výtvor, alebo znalosť.

Máte otázky?

Nonstop okrem sviatkov Jasovská 3/A, 851 07 Bratislava +421949577777 ahoj@hendikup.sk
Psychologické poradenstvo cez Skype, prístupné pre každého (60 min)

Bratislava nepatrí k najväčším metropolám sveta, no jej čaro a duch dokážu vyraziť dych. V kľukatých uličkách sa nadýchate histórie, objavíte súčasné kulinárske trendy, stretnete inšpiratívnych ľudí. Práve inšpiratívni ľudia v nás zanechávajú stopu a chuť niečo zmeniť, či už vo svojom mikrosvete, alebo vo svete niekoho iného. V uličkách Bratislavy býva aj Júlia Nagyová. A nám sa s touto inšpiratívnou osobou podarilo stretnúť a porozprávať.

Na úvod by som Vás požiadala, aby ste nám o sebe niečo v skratke povedali. Čomu sa venujete a čo vás baví?

Začala by som asi tým, že som vyštudovala psychológiu na UK a po skončení štúdia som začala pracovať pre firmu, ktorá sa zaoberá rôznymi ekonomickými projektmi a eurofondami. Pre nich robím prekladateľskú prácu, ale stále sa snažím uplatniť aj v psychologickej oblasti, v ktorej som už robila nejakú dobrovoľnícku činnosť. Stále sa snažím zdokonaľovať aj v psychológii – to je profesia, ktorú by som sa chcela do budúcnosti venovať. Mám 31 rokov a čo sa týka môjho zdravotného stavu, mám detskú mozgovú obrnu. Som od narodenia zdravotne postihnutá, ale navštevovala som integrovanú triedu, čo znamená, že tam boli prevažne zdraví žiaci. To sa týkalo základnej aj strednej školy, na univerzite už som bola jediná zdravotne znevýhodnená.

Pomohlo Vám, že ste navštevovali integrovanú triedu? Alebo to bolo skôr náročnejšie, keďže ste boli medzi zdravými deťmi? Motivovalo vás to alebo to bolo stresujúce?

Od detstva som túžila po tom, aby som mohla byť medzi zdravými deťmi. Do škôlky som totiž chodila medzi postihnuté deti a mojou najväčšou túžbou bolo dostať sa medzi zdravých a tam sa integrovať. To ma ťahalo dopredu, necítila som sa menejcenná, bola som motivovaná. Chcela som dokázať, že napriek môjmu postihu sú moje schopnosti rovnaké, ako schopnosti ostatných detí. Pre mňa to bola pozitívna skúsenosť.

Stretli ste sa v rámci kolektívu, či už v triede alebo v bežnom živote, s predsudkami? Stáva sa vám, že sa na vás ľudia dívajú cez prsty bez toho, aby zistili, čo vo vás naozaj je?

Ľudia, ktorí ma poznajú, sa na mňa nepozerajú divne. Na ulici s tým prichádzam do kontaktu často. Ľudia na mňa ako na vozíčkarku zazerajú, určite sa s tým stretávajú aj iní postihnutí ľudia. Keď ma ľudia spoznajú, už nemajú taký problém. Moja generácia sa už na tento problém pozerá inak, viac otvorene. Tam už nie je až tak cítiť tie rozdiely.

Júlia Nagy | psychologička

Prečo ste si vybrali práve štúdium psychológie?

Možno práve kvôli tomu, že ja sama som mala určité problémy. Možno som chcela tak trošku dobehnúť samú seba a aj tú časť spoločnosti, ktorá nie je zdravotne znevýhodnená. Niekedy je to v živote ťažšie. A pri takých situáciách som si povedala, že ak by som dokázala dať niečo pozitívne ľuďom, ktorí niečím trpia – či už predsudkami, alebo sa pasujú s nejakým problémom či poruchou – to by stálo za to skúsiť. Preto som si vybrala psychológiu.  Vždy ma zaujímala dospelá psychika, k deťom som si až taký vzťah nevytvorila, keďže sa v mojom okolí odmalička deti nenachádzali. Vždy ma zaujímali problémy dospelých, čo ich trápi, s čím sa vyrovnávajú. A taktiež aj fakt, že aj keď sú intaktní (nie sú zdravotne znevýhodnení), taktiež sa musia popasovať s množstvom problémov.

Máte pocit, že vám život s vaším zdravotným postihnutím umožnil byť viac empatickou k ľuďom, ktorí trpia napríklad psychologickými problémami? Je aj to dôvod, prečo ste sa rozhodli pomáhať na „druhom fronte“?

Každopádne to je veľké plus. Viem sa lepšie vžiť do situácií, s ktorými majú ľudia bez výrazných zdravotných ťažkostí problém a nepoznajú to. Treba si však dávať pozor v tom, aby si psychológ udržal profesionálnu hranicu. Netreba skĺznuť do situácie, že človek zistí, že chce vlastne skúmať sám seba.

Venujete sa aj cudzím jazykom. Ako ste sa k tomu dostali?

Jazyky ma bavili odjakživa. Máme to v rodine, ak sa to tak dá nazvať, sme jazykovo veľmi zdatní. Teraz sa vo voľnom čase učím po španielsky, v škole som sa učila angličtinu aj ruštinu, mojím rodným jazykom je maďarčina. Spolu so slovenčinou je toho teda dosť. Keď som si po vysokej škole hľadala prácu, naskytla sa mi príležitosť práce vo firme, ktorá spolupracuje s Maďarskom. Keďže ovládam maďarčinu aj slovenčinu, začala som pre nich prekladať. Prioritne prekladám zo slovenčiny do maďarčiny, ale vyskytnú sa projekty, kde je nutné prekladať z maďarčiny do slovenčiny.

Ďalšou zaujímavosťou je, že ste sa venovali tancu.

Áno, 12 rokov som sa profesionálne venovala tanečnému športu na vozíku. Musím povedať, že celkom úspešne, no hlavne ma to napĺňalo radosťou a udržiavalo to moju fyzickú kondíciu. Samozrejme, keď človek vyhrá medailu, tak aj to sebavedomie trošku stúpne a je to dobrý pocit. Vtedy sa človek nevníma ako postihnutý, treba napriek všetkým problémom podať výkon. Treba sa prekonávať, úplne tak isto, ako to robia zdraví športovci. Samozrejme, treba na to mať vytvorené ideálne podmienky, no potom to funguje. Napríklad čo sa týka tréningového režimu. Človek to musí robiť s plným nasadením, ale je to veľká radosť.

Z toho, čo hovoríte, je zrejmé, že máte mnoho koníčkov a stále sa v niečom vzdelávate. Dnes je však akýmsi trendom sa sťažovať na málo času a na to, že ľudia toho majú príliš veľa. Ako to stíhate a akú radu by ste dali ľuďom, ktorí patria do tejto „sťažovacej sa“ generácie?

Myslím, že sťažovanie sa je aj o povahe, no na druhej strane žijeme v spoločnosti, kde ak človek chce byť úspešný, musí byť orientovaný na výkon, či už v súkromnom alebo pracovnom živote. Je to ťažké skĺbiť, no ja osobne beriem mnoho vecí ako relax a oddych. Napríklad štúdium jazykov. Keby to človek bral ako povinnosť alebo niečo ťažké, bolo by jednoduché povedať si, že sa to nedá stihnúť. Ja tieto veci beriem ako hobby a naplnenie, preto sa energia nájde stále.

…ak by som dokázala dať niečo pozitívne ľuďom, ktorí niečím trpia – to by stálo za to skúsiť.

Bolo pre vás štúdium psychológie náročné alebo ste to brali tiež ako hobby?

Brala som to ako hobby a vždy tvrdím, že keby som mala začať odznova, vyberiem si ten istý odbor. Som veľmi rada, že som pri tom ostala. Je však pravda, že to bolo náročné. Ľuďom sa možno zdá, že psychológia, to sú také kecy, no niektoré oblasti sú veľmi ťažké a isté teórie si treba naozaj veľmi dobre objasniť, aby ich človek vedel ďalej uplatňovať. Bolo to náročné, no musím povedať, že to vôbec neľutujem. Oplatilo sa to.

To, že niekto niekomu poradí v nejakých veciach, na tom predsa nie je nič zlé a netreba sa za to hanbiť.

Júlia počas detstva

Čo sa týka budúcnosti, viete si predstaviť, že by ste si otvorili súkromnú psychologickú poradňu?

Pre znevýhodneného človeka je mať súkromné zamestnanie ideálna voľba. Človek si môže vytvoriť vlastné podmienky a taktiež ich prispôsobiť klientovi. Pre mňa je to ideálna predstava do budúcnosti.

Čo sa týka štúdia, absolvovali ste nejakú prax v odbore?

Áno, boli sme na škole, a ja som bola aj v diagnostickom detskom centre, no musím dodať, že praxe je na školách žalostne málo. Pre študentov by bolo výhodnejšie, keby sa venovali viac praxi ako teoretickým poznatkom. Bolo by skvelé praxovať na školách, vieme, že medzi žiakmi je čím ďalej, tým viac problémov. Takisto viac chodiť do rôznych centier. Existujú napríklad školskí psychológovia, no bohužiaľ, nie sú na každej škole. Nie sú pre nich vytvorené pracovné podmienky a miesta, no bolo by to výhodné, tí žiaci by ich vážne potrebovali.

V dnešnom svete človek nadobudne pocit, že nejakou diagnózou trpí hádam každý. Čo si o tom myslíte?

Dnes prevláda názor, že ak niekto vyhľadá psychológa, dostane automaticky nálepku „chorý“, no to je zapríčinené nesprávnym vnímaním celej situácie. To, že niekto niekomu poradí v nejakých veciach, na tom predsa nie je nič zlé a netreba sa za to hanbiť. Dokonca aj psychiatri. Nie je to o tom, že je človek „blázon“. Psychológ a psychiater, to sú veľmi podobné odbory, aj psychiater vie byť veľmi priateľský človek, ktorý poradí, akurát, že oni majú právomoc predpísať nejaký recept na lieky. Tie však môžu byť veľmi užitočné a nápomocné. Ľudia však stále dbajú na to, čo o nich povedia ostatní, a snažia sa to riešiť inak. Po čase však dúfam prídu na to, že to nie je žiadna hanba. Tieto neriešené problémy potom vplývajú na pracovný aj osobný život a občas by možno stačilo raz za mesiac k tomu psychológovi ísť a porozprávať sa.

Myslíte, že by pomohlo, ak by sa o tejto téme rozprávalo viac napríklad v médiách?

Rozhodne áno, urobiť tomu v úvodzovkách povedané „reklamu“. Ten človek je profesionál a je tam na to, aby vám pomohol. Nebude odsudzovať, poradí vám a pomôže preniesť sa hoci len cez jednu ťažkú situáciu, ktorá môže človeka brzdiť alebo ťažiť celý život. Niekedy sa stačí porozprávať len raz či dvakrát. Ľudia však majú hrozné predsudky a pýtajú sa, či sú takí slabí, že tieto situácie nezvládnu sami. Pritom to nie je o tom, človeku niekedy treba poradiť.

Je aj toto dôvod, prečo ste si vybrali psychológiu? Tieto predsudky týkajúce sa mentálneho zdravia úzko súvisia s predsudkami ohľadom fyzicky postihnutých ľudí.

Presne tak, môžem povedať, že to bolo aj kvôli tomu, aby som ukázala, že aj keď majú ľudia nejaký problém, dokážu sa zaradiť do spoločnosti bežným spôsobom. Napríklad čo sa týka nás, fyzicky postihnutých ľudí – toto sa však dá povedať aj o ľudí s psychickými problémami. Keď sa cez to prenesú, napríklad za pomoci psychológov, dokážu sa potom začleniť naspäť do spoločnosti. Nemajú napísané na čele, že majú nejaký problém, aj keď presne toho sa ľudia obávajú. Zaradia sa naspäť a nie je pre nich problém fungovať ďalej. Možno to je ďalší problém – dbáme viac na názor iných ľudí ako na seba a vlastné potreby. Bojíme sa, že nás bude niekto odsudzovať a potom sa utiahneme do úzadia, lebo dokonalosť vykreslenú v spoločnosti nie je možné dosiahnuť. A keď sa to potom ľuďom nedarí, je to pre nich ťažké a frustrujúce. Dokonalosť pritom neexistuje, respektíve ju umelo vytvárajú ľudia, ktorí na to majú najmenší nárok. Každý sa snaží prispôsobovať niečomu, čo nie je. Stavajú sa mantinely nedosiahnuteľné pre väčšinu ľudí.

Júlia počas rozhovoru

Mnohokrát sa však človek stretne s odsudzovaním od najbližších po tom, čo sa rozhodne odborníka vyhľadať. Reči ako „veď si dostatočne silný a inteligentný, aby si to zvládol,“ bývajú časté. Čo s tým?

Je možné, že človek si viac „uvedomuje“ svoj problém, keď je inteligentnejší. Na druhej strane, toto by mal posúdiť nezainteresovaný odborník. My sami si to vieme vyriešiť veľmi ťažko, nemáme od toho odstup. Občas sa stáva, že aj psychológ musí vyhľadať psychológa, aj v psychologickej profesii existuje supervízia. To znamená, že keď majú nejakých pacientov alebo klientov, s ktorými si nevedia dať rady, poradia sa s kolegami. Je to úplne normálna vec. A takto by to malo byť, človek by sa mal s problémom obrátiť na psychológa, ten vie poradiť lepšie ako mama, otec, sestra či brat. Títo ľudia sú v našom živote zainteresovaní a taktiež sa im možno bojíme povedať úplne všetko. Keď si uvedomíme, že psychológ nás nebude súdiť a je možné, že ho po pár stretnutiach napríklad už vôbec nikdy neuvidíme, máme menší strach sa mu otvoriť. Ide to ľahšie.

Ako reagovať na poznámky okolia? Často prídu na pretras poznámky ako „čo budeš robiť, keď príde reálny problém?“

Je jedno, či ide o neúspechy v škole, v práci, nešťastnú lásku alebo hocičo iné, pre človeka je to v danej situácii vážne a takéto reči mu určite nepomôžu. Každý má nejaký svoj problém, ktorý vidí ako najťažší a najhorší a preto mu, ak sa dá, treba pomôcť. Niekedy stačia tri vety a človek sa bude vedieť posunúť ďalej sám.

Ešte by som sa chcela vrátiť k vysokej škole. Vytvorili ste si tam dobré vzťahy?

Vysoká škola bola úplná paráda. Tam už boli tie ľudské osobnosti poväčšine natoľko vyzreté, že som naozaj necítila žiadne odstrkovanie, izoláciu ani nič podobné. Vôbec som nemala pocit, že sa na mňa kolegovia a kolegyne pozerali nejako inak. Absolútne medzi nami nebolo žiadne súperenie, zapadla som veľmi dobre aj vďaka nim, musím povedať, že stredná škola bola v tomto náročnejšia. To bolo obdobie adolescencie, mladí ľudia sa ešte tak celkom nevedia nájsť. Tam to bolo náročné. S univerzitou sa to porovnať nedá. Stále sme s tými ľuďmi v kontakte, aj keď sme rozlezení po celom Slovensku a zahraničí, no snažíme sa udržiavať kontakt čo najviac. Internet je v tomto na nezaplatenie.

Vedeli ste odmalička, akým smerom sa chcete uberať, alebo sa to vykryštalizovalo postupne?

Detská fantázia nemá hraníc, no reálnosť týchto nápadov a možností som si začala uvedomovať možno v štvrtom ročníku na základnej. Vtedy som si uvedomila, že asi nie všetko je pre mňa možné. Keď to preženiem, baletka zo mňa nikdy nebude. Začala som si stavať mantinely a v druhom ročníku na strednej som už vedela, akým smerom sa poberiem. Vedela som, že to bude humanitný smer, lebo jednak celá naša rodina je humanitne založená a jednak, matematika, fyzika či chémia neboli nikdy mojimi kamarátmi. Ako dieťa som chcela byť herečkou, no to chce byť asi každá mladá slečna. Učíme sa však celý život a myslím, že z vecí strach mať netreba. Rešpekt áno, ale netreba sa báť. Treba veci skúsiť, aj keď to možno nevyjde.

…netreba sa báť. Treba veci skúsiť, aj keď to možno nevyjde.

To je motto, ktorým sa riadite?

Áno. Treba mať guráž. Netreba sa báť. Snažím sa v rámci možností zo seba vydolovať čo najviac. Samozrejme že sú veci, ktoré sa nedajú spraviť, no snažím sa nevnímať sa ako postihnutá, aby to nebol ten primárny faktor, aj keď sa to nedá oddeliť. Je to však moja súčasť, preto sa snažím, aby ma to nebrzdilo, resp. brzdilo čím menej.

Ďakujeme za rozhovor a Váš čas!

Aj ja veľmi pekne ďakujem.

Psychologické poradenstvo cez Skype, prístupné pre každého (60 min)

Psychologické poradenstvo cez Skype, prístupné pre každého (60 min)